Zemianske Kostoľany

Aktivity:

  • Služby Božie - nedele a sviatky 8.00 h.
  • Spoločné brigády pri kostole - štvrtky od 13.00 h.
  • Spevokol - podľa rozpisu.
  • Biblické štúdium - v príprave od septembra 2021.

Prvý zbor Zemianske Kostoľany

História tohto cirkevného zboru sa od prvopočiatku spája so zemianskou rodinou Kosztolányiovcov. V roku 1435 jej kráľ Žigmund daroval obec Horný Kamenec. Táto sa kedysi nazývala i Horné Kostoľany. Rozvetvená rodina sídlila v Zemianskych Kostoľanoch, svojho času nazývaných Dolné Kostoľany. Veľká časť tejto rodiny už v päťdesiatych rokoch 16. storočia prijala Lutherovo učenie.  Ich zásluhou boli v tomto období položené základy prvého zboru v Hornom Kamenci. Bol tu kostol, fara i škola. Evanjelická cirkev tu však nemala pokoja, bola neustále napádaná. Šopronský snem z roku 1681 sa na ňu nevzťahoval. V roku 1685 podžupan Ladislav Hunyady za pomoci chorvátskych vojakov kostol zabral v prospech katolíkov. O týchto udalostiach krajinský sudca gróf  Štefan Koháry 21. mája 1721 vydal osvedčenie tohto znenia: „Matej Rajcsanyi bol ťažko ranený a kňaz Juraj Sabadka bol uväznený, dostal okovy a medzi jazdcami bol vlečený po blate i vode do Oslian. Od násilníkov musel znášať posmech, pľúvanie i dýmenie pod nos. Po všetkých týchto príkoriach a útrapách odišiel na Myjavu.“

V Hornom Kamenci pôsobili títo kňazi: Štefan Zloniceus (1568), Jakub Banka (1590), Ondrej Architectoris (159 – 1600), Mihal Novák, Juraj Hajský (1626 – 1631), Daniel Masník (1634), Michal Lázius (1638 – 1647), Matej Snicellus (1649 – 1655), Juraj Cembler (1657 – 1659), Juraj Sabatka (1659 – 1673), Daniel Stránsky. Juraj Sabatka sa stal v roku 1659 seniorom Oslianskeho seniorátu.

Rodina Kosztolányiovcov vo svojej horlivosti nepoľavila ani po zániku zboru v Hornom Kamenci. Žigmund Kosztolányi spolu s manželkou Žofiou v rokoch 1699 až 1701 postavili kostol v Zemianskych Kostoľanoch. Základný kameň kostola postavil Žigmundov otec Štefan 25. novembra 1699.

Tomuto duchovnému rozletu nepriali vtedajší mocipáni. Po smrti Žigmunda (25. mája 1708) okresný slúžny Gašpar Simonyi vyzval vdovu Žofiu, aby kostol aj všetok majetok odovzdala katolíckej cirkvi a svojich synov (Eleka, Jozefa a Andreja) vychovávala v katolíckom duchu. Žofia, táto statočná žena, dala svojich synov na výchovu do evanjelického Saska. Majetok za pomoci príbuzných uchránila, ale zabratiu kostola nezabránila. V roku 1710 kostol prešiel do rúk katolíkov.

Oživenie

Synovia Žofie Kosztolányiovej sa po návrate zo Saska ukázali ako horliví evanjelici. Pôsobili ako právnici v Baršskej a Nitrianskej stolici. Ich pričinením sa začalo so stavbou terajšieho artikulárneho kostola. V tomto období artikulárne právo stavania kostola mali Slažany a Šimonovany (dnes súčasť mesta Pertizánske). Rodina Simonyi postupne prešla roku 1716 na katolícke vierovyznanie, kam priviedli i obyvateľov Šimonovian.

Viacerí právnici v zastúpení evanjelikov zo Zemianskych Kostolian cestovali do Viedne, Bratislavy a Pešti, aby previedli artikulárne právo zo Šimonovian na zbor v Zemianskych Kostoľanoch. O toto artikulárne právo požiadali 16. novembra 1734 i cisára Karola VI. Panovník s ich požiadavkou súhlasil a dal povolenie na stavbu kostola. Nebolo ťažké nájsť pozemky na stavbu, keďže tieto vlastnila rodina Kosztolányiovcov. Miestna rada dala 22. decembra 1734 stavebné povolenie. So stavbou kostola sa začalo 9. júna 1735. Posviacka bola vykonaná v nedeľu po Všechsvätých roku 1736. Ako zvláštnosť pri stavbe kostola sa spomína krst. Kňaz Samuel Szeverényi tu 5. novembra 1735 medzi múrmi novostavby pokrstil Mikuláša Rudnaya, syna Žigmundovho. Podľa Almanachu cirkvi evanj. a. v. na Slovensku z roku 1930 vzniká cirkevný zbor 1735. Avšak, keďže schválenie zboru ako artikulárneho miesta je z r. 1734, aj ten sa pokladá za rok, kedy vzniká súčasný zbor.

Artikulárny kostol

 

Interiér tohto barokového kostola je drevorezba v barokovom slohu. Oltár svätej Trojice je polychromovaná ranobaroková drevorezba zo 17. storočia. Po stranách stĺpov sú kartuše a v nich obrazy svätého Matúša a Jána. V predele je obraz Poslednej večere a medzi stĺpmi obraz svätej Trojice. Na rímse sú obrazy svätého Marka a Lukáša. V strede na zemeguli je Ježiš Kristus. Oltár pochádza z Ivaničnej a Zemianskym Kostoľanom ho darovala rodina Ujfalušiovcov z Diviak.

V neskorobarokovom slohu z 18. storočia sú svietniky a oltár, kazateľnica a lavice. Bohatou drevoreznou tvorbou oplýva i priečelie chóru s dreveným organom zo 17. storočia. Na pravej strane v priestore medzi prvým radom lavíc a patronátnou lavicou bol vybudovaný vchod do kostola pre zemianske rodiny, ktoré na bohoslužby chodili len na kázeň a sedávali v patronátnych laviciach. Na opierke patronátnej lavice po pravej strane oltára sú erby rodín Kosztolányiovcov a Majthényiovcov.

Zvonica má murovanú spodnú časť a šindľovú strechu. Vybudovaná bola neskôr, má dva zvony. Väčší váži 75 kg a je na ňom nápis: „RUPTA OPERIS ET AERE COETUS EVANGELICI DE NEMES KOSZTOLAN REFUSA. HOC OPUS IN LAUDEM DOMINI CURAVIT FIERI. ALEXANDER UYFALUSY DE DIVEK UYFALU A:D 1697 DIE 22.IUNY. REFUDITME SAMUEL HAKENBERGER CREMNICI.“ Menší váži 45 kg. Na pôvodnom bol nápis: „CURAVIT SOPHIA JUSTHAE RELIGIONIS 1715“, bol však zrekvírovaný v 1. svetovej vojne. Dnešný bol zakúpený v roku 1935.

Jozef Kosztolányi, jeden z trojice bratov, zomrel počas výstavby kostola. Krypta pod kostolom ešte nebola vyhotovená. Preto ho pochovali do hrobky na cintoríne pred zvonicou. Rodinnú hrobku si dali Kosztolányiovci zhotoviť roku 1777 za kostolom. Fara aj škola boli postavené v roku 1735. Je predpoklad, že bývalý kostolnícky dom je pôvodná škola. Veľká škoda, že sa nezachoval. V škole sa učilo len sedem mesiacov v roku. Zatvorená bola v roku 1873 z dodnes nevyjasneného dôvodu. Vyučovali v nej:  Pavol Mihalovič (1735 – 1740), Štefan Konček (1740 – 1775), Abrahám Vaňovič (1776 – 1796), Adam Kucek (1797 – 1815), Ľudevít Obetko (1815 – 1839), Ľudevít Paulíny (1840 – 1844), Andrej Orgónyi (1844 – 1873).

Kostol prechádzal prestavbami. Alexander Kosztolányi (1777) začal ešte pred smrťou prestavbu klenby, boli postavené nové tehlové. Pôvodná klenba bola pravdepodobne ťažká a narúšala statiku kostola. Zničená bola pôvodná výzdoba v presbytériu. Počas tejto prestavby bolo dodané aj nové vnútorné vybavenie (lavice, kazateľnica). Z pôvodného vybavenia ostala patronátna lavica z r. 1742 z erbmi Terezie Prileskej, vdovy po Jozefovi Kostolányim a jej druhého manžela – Ladislava Ujfalušiho (z Diviackej Novej Vsi). Erb s orlicou je rodu Ujfalušiovcov a druhý z medveďom je rodu Prilesky.

Organ je z prelomu 18./19. storočia.

Údajov o živote zboru z 19. storočia až do štyridsiatych rokov 20. storočia sa zachovalo veľmi málo. Zbor bol početne slabý. Zemianske Kostoľany sa dlho nevzmáhali, hoci boli matkocirkev. Počtom cirkevníkov boli najmenšie. Zbor ochotne vydržiavali Kosztolányiovci, za čiastočného prispievania cirkevníkov. Z ústneho podania vieme, že na svoje panstvo Kosztolányiovci nebrali za sluhov evanjelikov. Udržiavali tradíciu účasti farára každý štvrtok na obede u patrónov.

Z vizitácie 6. júla 1886 vieme, že matkocirkev mala 148 duší. K večeri Pánovej pristúpilo 93, čistých manželstiev bolo 22 a krížnych14. Detí sa narodilo 8 a konfirmované boli 3. Pohrebov bolo 9.

V zápisnici z vizitácie, ktorú vykonal biskup Dr. Bedrich Baltík zo 6. mája 1900 je zaznačené: účinkujúci kňaz Pavol Bázlik; počet duší 180; udržovateľom cirkevného zboru je rodina Kosztolányiovcov; základiny na stavbu fary: kniežacia rodina Oldenburgovcov z Brodzian; 323 zlatými prispeli nemeckí priatelia farára Bázlika.

Rodina Oldenburgovcov postavila v Brodzanoch nad svojou kryptou kaplnku, aby slúžila rodine a roztrúseným evanjelikom v tomto kraji. Posvätená bola 11. júla 1895 a duchovne ju zaopatroval kňaz zo Zemianskych Kostolian.

Zemepisne bol cirkevný zbor aj naďalej veľmi rozsiahly. Kňaz duchovne zaopatroval 91 obcí (diaspór). Presbytérium neexistovalo. Dnes nielen umeleckú, ale určite aj historickú cenu by mal 349 gramov vážiaci kalich z roku 1735 s nápisom: „Bol som železom, stal som sa meďou a zlato ma ozdobuje.“ Je len otázka, čo sa s ním stalo.

20. storočie plné zmien

Do histórie zemianskokostolianskeho zboru brat farár Pavol Bázlik vstúpil päťdesiatročnou duchovnou službou v zbore v rokoch 1888 až 1938. Keď sa ho príbuzní pýtali, čo ho drží v zbore, neodpovedal. Tajomstvo si ponechal pre seba. Spolu s manželkou Janou a dcérou Janou je pochovaný na cintoríne neďaleko zvonice.

Po Pavlovi Bázlikovi do zboru prichádza Albert Predmerský. Tento trnavský rodák mal veľkú záľubu vo včelárení. Za aktívnu pomoc partizánom počas odboja si znepriatelil ľudácku časť obce. V tomto období sa začínajú vytvárať fílie v Handlovej,  Prievidzi, Nitrianskom Pravne a Baťovanoch, ktoré sú organizačne začlenené pod matkocirkev Zemianske Kostoľany.

2. jún 1940 sa zlatými písmenami zapísal do histórie evanjelikov z Baťovian. Po poludňajších službách Božích, ktoré v brodzianskom kostolíku liturgoval senior Tekovského seniorátu brat Ján Holčík, sa konal zakladajúci konvent cirkevného zboru v Baťovanoch. Konvent otvoril administrátor kostolianskeho cirkevného zboru Albert Predmerský. Tekovský senior vyjadril úprimnú radosť zo vzniku zboru. Do presbyterstva boli zvolení: Viliam Školuda (dozorca), Michal Gál (kurátor), Božena Medvecká (pokladník), Karol Salva (zapisovateľ), Ervín Fussgänger, Ján Gaško, Ondrej Jaďuď, Zoltán Fábry, Pavel Filkorn, Ján Kapsiar. SEM mal na starosti Rudolf Galko. Dve miesta boli rezervované pre presbyterov zastupujúcich kolonistov.

9. júna 1940 sa v štátnej ľudovej škole v Handlovej za prítomnosti asi päťdesiatich cirkevníkov konal II. konvent handlovskej dcérocirkvi. V pokladničnej správe sa uvádza, že majetok ku koncu roka 1939 mal hodnotu 4 597,50 Ks. V doplňujúcich voľbách bolo zvolené presbyterstvo: Ing. Samo Hloška (dozorca), Ing. Jozef Pavlas (miestodozorca), Matej Moravčík (kurátor), Félix Izman (pokladník), Margita Krížová (zapisovateľka), Ing. Ján Kríž, Michal Duchoň, Ondrej Cangár, Milada Kokinová, Anna Tomková, Viliam Kusý, Ján Majerník a ďalší.

Volebnému konventu, ktorý sa konal 23. marca 1941 v Štátnej ľudovej škole v Zemianskych Kostoľanoch, predsedali Ján Holčík a zborový dozorca Metod Bella. Na konvente bol za zborového farára zvolený Albert Predmerský. Bol prijatý zborový štatút a vokátor farára. Za predpokladu, že zo zborov Nitrianska Streda a Horné Ozorovce budú vypustené diaspory, ktoré žiadajú pričlenenie do zboru Zemianske Kostoľany, budú prijaté. O pričlenenie požiadali: Bošany, Chynorany, Žabokreky, Veľké a Malé Bielice s inklinujúcimi obcami a kopanica Betliar zo zboru Horné Ozorovce.

Na odmietavé stanovisko štátnych orgánov, aby sa služby Božie konali na gymnáziu v Prievidzi, konvent sa uzniesol podať novú žiadosť prostredníctvom nadriadeného cirkevného orgánu. Bolo prijaté rozhodnutie o postavení novej fary. Na tento účel bola vymenovaná komisia: Ján Rapoš, František Kuska, M. Moravčík, F. Krman a ďalší. Na záver konventu vzdali jeho účastníci česť zomrelému bývalému dozorcovi a patrónovi Júliusovi Kosztolányimu.

Štyridsiate roky 20. storočia sa vyznačovali neustálym zápasom o získanie priestorov na duchovnú činnosť v diasporách. V roku 1944 skupina 167 evanjelikov pribudla fílii Nováky. Tvorili ju židia deportovaní do pracovného tábora. Brat farár Predmerský tu služby Božie odbavoval každú druhú nedeľu. Raz do mesiaca mali povolené zúčastniť sa na bohoslužbách v Zemianskych Kostoľanoch. Služby sa inak konali v sále kobercovej dielne v I. objekte tábora. Presbyterstvo tejto fílie na zasadnutí 19. marca 1944 prijalo uznesenie – Na pamiatku založenia tejto fílie venuje biskupovi Dr. Samuelovi Štefanovi Osuskému oltárik s malým koberčekom, do ktorého bude vtkaný nápis: „Kristu život náš.“ Medzi najaktívnejších patrili: Strelinger, Hoffman, Gutman, Kriváček.

Toto desaťročie je pre zbor významné početnými premenami.

1. V roku 1942 je cirkevný zbor organizačne začlenený do novovzniknutého Trenčianskeho seniorátu.

2. 20. júna 1943 zomrela Margita Kosztolányiová, ktorá ustanovila cirkevný zbor testamentárnym dedičom skoro celého svojho majetku.

3. 23. apríla 1944 sa konvent uzniesol, že do Svätodušných sviatkov v celom zbore sa bude jednotne používať „ZPĚVNÍK“.

4. Zo strachu pred vyvlastnením pozemkov zbor odpredáva textilnému družstvu v Dolnom Kamenci pozemky čislo 85, a 86 o výmere 22 jutár a 36 620 štvorcových siah, ktorých výnos dosiaľ patril do kogruálneho dôchodku farára.

5. V roku 1943 bol postavený v Baťovanoch chrám s pričlenenou zborovou miestnosťou.

6. 12. augusta 1945 sa konvent uzniesol, že služby Božie v Prievidzi budú v prvú nedeľu v mesiaci o 10:00 hod.

7. Ján Dvorský, Dr. Fábry a Albert Predmerský boli poverení odkúpením pozemku Dr. Nováka o výmere 3 300 štvorcových siah na Bojnickej ceste, na stavbu kostola v Prievidzi. Pri príležitosti šťastného návratu kpt. Jozefa Bradáča venovala jeho manželka 1000,- Ks a vytvorila tak základ fondu na stavbu evanjelického kostola v Prievidzi. Brat Zaujecký, p. Cagáň a p. Oravcová boli poverení vyhľadaním vhodného objektu spôsobilého pre cirkevný život.

8. 16. júna 1946 konvent vyhovel žiadosti dcérocirkvi Baťovany o osamostatnenie sa od 1. januára 1947. Tomuto rozhodnutiu pomohlo postavenie chrámu so zborovou miestnosťou v Baťovanoch v roku 1943 a 5. augusta 1945 bol tejto dcérocirkvi pridelený biskupský kaplán Jozef Kmeť. Bolo zvolené nové presbyterstvo: J. A. Fábry (námestný zborový dozorca), Štefan Kusý (kurátor), Ľudevít Bielický (pokladník), Darina Fraňová (zapisovateľka), Ján Rapoš (revízor), Mikuláš Betteš (revízor), Jozef Pilch, Július Sartolen, Ján Ochotnícky, Michal Volár, Štefan Černák, Ján Dvorský, Jozef Lettrich, Ondrej Boško, Karol Salva a iní. Za dlhoročnú obetavú prácu bolo vyslovené zápisničné poďakovanie zaslúžilým bratom: Viliamovi Školudovi, Ing. Pavlasovi, Štefanovi Mončekovi, Jaroslavovi Holanovi, Jozefovi Bradáčovi.

Druhá polovica štyridsiatych a päťdesiate roky sú v znamení veľkej aktivity. 11. mája 1947 diaspory Nitrianske Pravno, Pravenec, Tužina, Gajdel, Cach, Chvojnica a Solka boli organizačne pričlenené k cirkevnému zboru Slovenské Pravno v Turčianskom senioráte. Snaha zboru o zakúpenie židovskej synagogy s priľahlým domom v roku 1949 za milión korún pre dcérocirkev v Prievidzi nenašla pochopenie ani u štátnych orgánov ani u cirkevnej vrchnosti.

Nariadenia SNR (zákon č. 142/1947 Zb., zákon č. 44/1948 Zb. a 46/1948 Zb.) pripravili zbor o všetok hnuteľný a nehnuteľný majerok a prislúchajúce zariadenia. Zboru zostal len artikulárny kostol, fara, kostolnícky dom, cintorín a záhrada v intraviláne cirkevných objektov.

1. februára 1952 sa so zborom lúči brat farár Albert Predmerský. Cirkevníci mu želali veľa Božieho požehnania v cirkevnom zbore Háj. Kandidačný a volebný konvent 27. apríla 1952 zvolil za zborového farára Alexandra Lichnera, rodáka z Modry.

Myšlienka handlovských evanjelikov, aby prisťahujúci sa do vyrastajúceho mesta v novom bydlisku našli nielen chlieb, ale aj chrám Boží, sa naplnila 12. nedeľu po svätej Trojici v roku 1956. V tento deň generálny biskup Ján Chabada posvätil kostolík, ktorí evanjelici v Handlovej s veľkou láskou postavili v rokoch 1954 až 1956. Náklady na jeho stavbu neboli nikdy vyčíslené. Po šesťročnom pôsobení farár Alexander Lichner odchádza nielen zo zboru, ale aj z kňazkej služby.

Do týchto pomerov sa zboru predstavuje mladý dvadsaťdeväťročný rodák z Horných Zeleníc Vladimír Synak. Bolo to 25. mája 1958 v I. slávnosť Svätodušnú. Ambiciózny farár stál pred neľahkou úlohou. Mal túto zanedbanú Pánovu vinicu duchovne i hmotne pozdvihnúť. Pri všetkej úcte k jeho práci v zbore, náš Pán ho veľmi ťažko skúšal. 8. júla 1973, keď spolu so sestrou Solárikovou vychádzali z kostola, zasiahol ich blesk. Po sedemnásťročnej práci v zbore sa 13. júla 1975 rozlúčkovou kázňou lúči so zborom a odchádza do cirkevného zboru Podlužany.

Neľahká práca čakala brata farára Jozefa Kubisa, Synakovho nástupcu. Normalizačné obdobie nebolo cirkvi naklonené. Zbor trpel nielen hmotne, ale aj duchovne. Rozhodnutie štátnych orgánov o asanácii dvadsaťročného kostola v Handlovej v marci 1977 veľmi ťažko dopadlo na zbor, ale hlavne na handlovských evanjelikov. MsNV Handlová tento krok odôvodnil potrebou tohto miesta v intraviláne mesta na výstavbu jaslí a materskej škôlky, ako aj nedostatočným využívaním kostola slabou účasťou na bohoslužbách.

Nedávna minulosť a súčasnosť

Nepriaznivé počasie v noci 28. februára 1990 a košatá lipa rastúca pred kostolom zapríčinili zrútenie štítu kostola  v Zemianskych Kostoľanoch. Táto udalosť bola prvou zaťažkávacou skúškou sestry farárky Blanky Kostelnej v oblasti hmotného zabezpečenia zboru, ktorá do zboru nastúpila 1. augusta 1988 po dvojročnom hľadaní nástupcu brata farára Kubisa.

Posledné desaťročie 20. storočia bolo pre zbor obdobím historických premien. Za finančnej pomoci SLZ v Ženeve zbor zakúpil na Železničiarskej ulici v Handlovej dom, v ktorom bola zriadená modlitebňa. Po viacerých neúspešných rokovaniach s predstaviteľmi rímsko-katolíckej cirkvi v Prievidzi o zapožičiavaní kostola na bohoslužobné potreby sme našli porozumenie u predstaviteľov cirkvi Adventistov siedmeho dňa. Toto boli základy pre obnovu cirkevného života v zbore. Okrem Zemianskych Kostolian, aj v Handlovej a Prievidzi sa začali pravidelne konať služby Božie a v Prievidzi aj náboženské vzdelávanie. Opäť zarezonovala túžba prievidzských evanjelikov po výstavbe vlastného Božieho stánku. Prekonaním všetkých prekážok v nedeľu po Vstúpení (28. mája 1995) biskup Východného dištriktu brat Ján Midriak vykonal posviacku tohto dlhoočakávaného chrámu. Po tristo tridsiatichpiatich rokoch brat biskup Pavol Uhorskai zvestoval ôsmym stovkám účastníkov slovo Božie v evanjelickom kostole v Prievidzi. V tomto období sa Prievidza stáva centrom zborového života. Položili sa základy modlitebného spoločenstva, biblických hodín, formuje sa ženský spevokol a začína sa stretávať mládež. Prácu v zbore kladne ovplyvňujú i stretnutia s bratmi a sestrami z iných cirkevných zborov, ktoré sa konajú formou návštev v zboroch, ale aj na seniorálnych a dištriktuálnych podujatiach. Veľmi prospelo nadviazanie vzťahov so zbormi v zahraničí. Cirkevný zbor z Minnessoty prispel nielen najvyššou čiastkou na výstavbu prievidzského kostola, ale umožnil aj jednoročný pobyt sestry Márie Mikulášovej v ich zbore. Nadviazanie priateľských vzťahov s poľskými cirkevnými zbormi zo Skoczowa a Goleszowa tiež zboru pomohlo. Koncerty duchovných piesní v podaní spevokolov týchto zahraničných zborov sú vždy zážitkom nielen pre našich cirkevníkov, ale aj pre širokú verejnosť.

Významný vplyv na život zboru mal zákon NR SR č. 282/1993 Zb., tzv. Reštitučný zákon. Na základe uvedeného zákona vznikol zboru nárok na prinavrátenie pozemkov, o ktoré prišiel pri znárodňovaní. Tento majetok bol v užívaní deviatich užívateľov. Bolo reštituovaných 192 ha lesov, 110 ha ornej pôdy a na 28 hektárov najkvalitnejšej ornej pôdy nebol nárok.

Financie, ktoré zbor získal odpredajom nevyužiteľných plôch, slúžili na zakúpenie motorového vozidla pre potreby zboru. Zvyšok bol použitý na renováciu fary a kostola v Zemianskych Kostoľanoch. Reštituovaný majetok bol daný do nájomného užívania.

Mimoriadne radostnú udalosť prežíval zbor 4. júna roku 2000. Pri príležitosti piateho výročia posviacky kostola v Prievidzi biskup Východného dištriktu Ján Midriak vykonal posviacku organu, dar cirkevného zboru Landsberg z Nemecka. Zároveň bola do funkcie zborovej farárky cirkevného zboru Zemianske Kostoľany, po predchádzajúcej voľbe, inštalovaná sestra farárka Blanka Kostelná.

Od augusta 2014 do augusta 2015 pôsobil v našom zbore ako kaplán Jakub Pavlús, rodák z Myjavy. V tomto období zastupoval pracovne neschopnú farárku Blanku Kostelnú a úlohy na neho kladené nielen zvládol, ale bol prínosom pre náš zbor aj v aktivitách, ktoré boli u nás novinkou. Po ročnom pôsobení bol preradený do Turian. Po dvojročnej službe v ECAV bol Jakub Pavlus prepustený zo služby. Stal sa duchovným ČCE a farárom v Šumperku.

Dva roky ako kaplán v našom zbore od augusta 2015 pôsobil Michal Tekely. Po vykonaní farárskych skúšok zostal na kaplánskom mieste ako námestný farár. Aj s jeho pričinením sa rozbehli v Handlovej práce na miestnej modlitebni, ale veľmi pomohol pri rekonštrukcii kostola i fary v Zemianskych Kostoľanoch. Jeho manželka Mirka prevzala vedenie spevokolu, ale bola činná aj ako kantorka. To všetko pod „dozorom“ zborového dozorcu Jána Kuneša. Služba brata farára Tekelyho v našom zbore skončila v júni 2018, keď bol predtým zvolený za zborového farára v cirkevnom zbore Dudince.

Od októbra 2018 nastúpil do služby Pánovi v cirkvi i v našom zbore brat kaplán Emil Hankovský. V prvom roku služby do aktivít so spevokolom zapojila aj jeho manželka Barbora, toho času študentka evanjelickej teológie. Pred jeho nástupom sa z Prievidzskej fary odsťahovala do Brezovej pod Bradlom sestra farárka Kostelná po 30 ročnej službe. Pre zdravotné ťažkosti nastúpila na dlhodobú PN. Zbor sa jej pri odchode rozhodol darovať zborové auto. To si však pre zdravotné problémy nemohla prevziať a predané bolo inému majiteľovi. Vo februári 2019 bol administrovaním zboru poverený bývalý Turčiansky senior, br. farár Jozef Havrila st. Sám slúžil ako námestný farár na kaplánskom mieste v CZ Žilina.

24. februára bol po odstúpení doterajšieho dozorcu Jána Kuneša do funkcie na volebnom konvente zvolený Štefan Hurný z Prievidze. Jeho zástupkyňou sa stala Marta Šuňalová zo Zemianskych Kostolian.

1. nedeľu po Veľkej noci (28.04.2019) bola v Handlovej po kompletnej rekonštrukcii objektu vykonaná vysviacka Evanjelického domu s modlitebňou. Vysviacku vykonal senior Marián Kaňuch za prítomnosti br. farára Jozefa Havrilu st. Zariadenie a dokončenie modlitebne a kuchynky vo vedľajšej miestnosti si z milodarov zabezpečili sami veriaci z Handlovej. Presbyterkami v tom čase boli sestra Ľ. Wagnerová a T. Juhanová. Dlhoročný presbyter a kurátor v Handlovej, A. Masár po nezhodách a nedorozumeniach odstúpil z funkcii.

V júny 2019 CZ zakúpil nové zborové auto.

Prehľad kňazov artikulárneho zboru

Prehľad kňazov, ktorí pracovali v cirkevnom zbore Zemianske Kostoľany: Konček Andrej  (1735 – 1760), Mihalovič Matej (1760 – 1769), Kvaššay Ján (1769 – 1774),Bysterský Matej (1774 – 1783), Drašoczy Miroslav (1783 – 1785), Korček Andrej (1785 – 1803), Sekerka Jozef (1803 – 1814), Szeberenyi Andrej (1814 – 1816), Gaber Gábor (1816 – 1842), Szellenyi Michal (1842 – 1888), Bázlik Pavol (1888 – 1938), Predmerský Albert (1938 – 1952), Lichner Alexander (1952 – 1958), Synak Vladimír (1958 – 1975), Kubis Jozef (1975 – 1986), Velebír Miroslav (1. august 1986 – 30. september 1986), Sabanoš Ján (1986 – 1988, administrátor), Kostelná Blanka (1988 – 2018), Jakub Pavlus (2014 – 2015), Michal Tekely (2015 – 2018) Jozef Havrila (od 2019 - 2020 administrátor), Emil Hankovský (2018 – súčasnosť).

 

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.