Prečo nie virtuálnej Večeri Pánovej?

Prečo nie virtuálnej Večeri Pánovej?

Súčasná situácia pandémie, sociálneho dištancovania či izolácie vytvára nové výzvy a otázky pre cirkev. Jedna z výziev, na ktoré cirkvi hľadajú odpoveď, je otázka Večere Pánovej v období, keď sa nemôžeme spolu zhromažďovať.

Niektorí navrhli buď „virtuálnu“ Večeru Pánovu (požehnanie elementov cez internet), laickú Večeru Pánovu, alebo kombináciu týchto dvoch praktík. V prvom rade je nutné povedať, že je úžasné, že Boží ľud túži po spoločenstve s Kristom v sviatosti Jeho tela a krvi, lebo si uvedomujeme, že aké veľké požehnanie máme v daroch Večere Pánovej. Avšak každá prax musí byť zhodnotená v múdrosti v prvom rade na základe Písma, ale aj našich vierovyznaní a praxi ranej cirkvi, ako to robili v konečnom dôsledku tiež naši reformátori. V tomto článku samozrejme nevyčerpáme všetky argumenty, ale posnažíme sa zhrnúť dôvody, prečo by sme mali odmietnuť hore uvedené návrhy.

Písmo

Najobsažnejší opis Večere Pánovej nám podáva apoštol Pavel v 1K 11,17-34. Okrem toho o Večeri Pánovej hovoria aj Sk 2,42-47 a Sk 20,7. Všimnime si, že vo všetkých prípadoch ide o skutočné spoločenstvo. Niet Večere Pánovej bez živého spoločenstva, pretože sme zachránení spolu ako jedno telo. Večera Pánova nie je záležitosťou rodiny, ale celého cirkevného spoločenstva. Keby rodiny mali svoju vlastnú Večeru Pánovu, namiesto toho, že by počkali na celé spoločenstvo, je to znakom rozkolu (1 K 11,21). Niekto môže namietať, že pri virtuálnej Večeri Pánovej zažívame spoločenstvo, medzitým virtuálne spoločenstvo nie je rovnaké ako fyzické, reálne spoločenstvo. Sú rôzne formy prítomnosti – aj Pavel samotný hovorí o tom, že je duchom prítomný (1 K 5,3) – ale sviatosti si vyžadujú hmotnosť a prítomnosť elementov a rovnako tak aj kresťanského spoločenstva. Virtuálne spoločenstvo je ako virtuálne múzeum – môžeme zažiť kus múzea cez monitor, ale nevyrovná sa to skúsenosti, keby sme v múzeu reálne boli. Virtuálna realita nemôže nahradiť skutočné telesné kresťanské spoločenstvo. Večera Pánova si vyžaduje hmotné elementy chleba a vína, v ktorých máme spoznať, že prijímame Ježiša Krista, ale sviatosť sa má uskutočňovať v rámci kresťanského spoločenstva a máme „rozoznávať telo Pánovo“ (1 K 11,29). Večera Pánova neexistuje bez kresťanského spoločenstva.

Ako kresťania si uvedomujeme, že Večera Pánova nie je nejakým magickým úkolom, s ktorým si môžeme narábať, ako chceme. Sviatosť Kristovho tela a krvi je v prvom rade sviatosťou spoločenstva a celej cirkvi a z toho dôvodu reformátori (ale aj pravoslávni kresťania) odmietali jej využitie mimo tohto kontextu – akým je napr. adorácia mimo aktu prijímania elementov, eucharistické procesie a pod. Ako čítame aj vo Formule svornosti v VII. článku: „Ale toto „posvätenie“ alebo odriekanie slov Kristovho ustanovenia nerobí sviatosť tam, kde sa nezachováva celý dej večere Pánovej, ako ho nariadil Kristus. (Napr. keď sa posvätený chlieb neprisluhuje, neprijíma a nepožíva, ale sa zamyká, obetuje alebo prenáša). Kristov rozkaz „To čiňte“ sa musí zachovať celý, nerozdelený, neporušený. On totiž zahŕňa celý výkon alebo prislúženie tejto sviatosti – že totiž v kresťanskom zhromaždení sa berie, požehnáva, prisluhuje, prijíma a je chlieb a pije víno, a pritom sa zvestuje Pánova smrť. Aj svätý Pavel stavia nám pred oči celý dej lámania či prisluhovania chleba a jeho prijímania (1 K 10,16).“ Pre kresťanstvo je telesnosť veľmi dôležitá. Boh je Bohom dobrého, skutočného, „telesného“ stvorenia, Kristove vtelenie je telesné a skutočné a Jeho vzkriesenie, ako aj naše, je skutočné a telesné. Večera Pánova predstavuje reálnu prítomnosť Krista v udalosti skutočného požehnania a požívania skutočného chleba a skutočného vína v skutočnom, telesnom zhromaždení svätých. Toto zhromaždenie, prirodzene, zahŕňa aj ordinovaného duchovného pastiera. Reformátori sa postavili proti rímskokatolíckej praxi súkromných omší kňazov bez zboru, lebo verili, že zbor je podstatnou súčasťou sviatosti Večere Pánovej. Môžeme podobne povedať, že aj pri Večeri Pánovej bez osoby poverenej verejne kázať a prisluhovať sviatosti nám tiež chýba podstatná časť tohto sviatostného úkolu, tak ako to vnímala aj raná cirkev, aj reformátori.

Raná cirkev

Kresťanské spisy a listy napísané na prelome prvého a druhého storočia druhou generáciou kresťanov samozrejme nemajú rovnakú autoritu ako novozmluvné spisy, avšak môžu nám poslúžiť ako nápomocný nástroj na porozumenie tomu, ako raná cirkev chápala novozmluvné posolstvo, keďže žili časovo, kultúrne a lingvisticky bližšie prvým Ježišovým učeníkom. Už u Ignáca z Antiochie (c. 35 AD – c. 108) môžeme vidieť silný dôraz na reálnu telesnú prítomnosť Krista vo Večeri Pánovej. O prisluhovaní Večere Pánovej píše „Kdo patříte k církvi, nečiňte nic bez biskupa. Nechť je za pravou Eucharistii považována ta, již koná biskup a koho tím pověřil. Kde biskup, tam ať je i lid, jako kde je Kristus, tam je i katolická církev. Bez svolení biskupa není dovoleno ani křtít ani konat hody lásky. Co on schválí, to je milé i Bohu a proto i pevné a jisté.“ Toto poverenie sa na základe novozmluvného vzoru vždy dialo ordináciou, teda „skladaním rúk.“ (Sk 6,6; 14,23; 1 Tim 4,14 Tít 1,5 etc.)

Reformácia

Základom oboch návrhov je učenie o všeobecnom kňazstve, podľa ktorého niet podstatného rozdielu medzi kňazmi a veriacimi, a ktoré Luther zakladal najmä na 1 P 2,9: „Vy ste vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ľudom Jemu vlastným, aby ste zvestovali cnostné skutky Toho, ktorý vás povolal z tmy do svojho predivného svetla.“ Nová zmluva ale jasne rozlišuje medzi kňazstvom v širšom slova zmysle (ἱερεύς – ktoré je použité v hore spomenutom liste) a kňazstve v užšom slova zmysle (πρεσβύτερος), ktoré sa týka iba tých ordinovaných. Luther a reformátori si jasne uvedomovali tento rozdiel a preto v 14. článku Augsburského vyznania čítame: „O cirkevnej správe (úrade) učíme, že v cirkvi nikto nemá verejne učiť, kázať a prisluhovať sviatosti, ak nie je k tomu riadne povolaný.“ Podobne píše aj Luther vo svojom diele O službe v roku 1523, kde vysvetľuje vzťah medzi učením o všeobecnom kňazstve a duchovným úradom: „Práva spoločenstva vyžadujú, aby jeden, alebo toľkí, koľkých si zvolí spoločenstvo, bol vyvolený alebo schválený, a tento bude vykonávať všetky tieto úrady verejne v mene všetkých s týmito právami. Inak by sme mali medzi ľudom Božím hanebný zmätok a akýsi Babylon v cirkvi, namiesto toho, aby sa všetko dialo po poriadku, ako učí apoštol (1 K 14,40). Lebo je jedna vec vykonávať právo verejne; je iná vec použiť toto právo v čase núdze. Verejne nik nemôže uplatňovať právo bez súhlasu celého tela alebo cirkvi. V čase núdze ho môže každý uplatňovať podľa vlastného uváženia.“

Niekto by však mohol namietať, že sa nachádzame v núdzovom stave, o ktorom hovorí Luther. Luther ale na viacerých miestach vyjasňuje, že toto právo nezahŕňa prisluhovanie Večere Pánovej. Jedine osoba v duchovnom úrade by mala, podľa Luthera, uplatňovať toto právo: „Bolo by opatrnejšie a prospešnejšie, keby starejší čítali Evanjelium svojim domácnostiam a krstili (keďže konsenzus a zvyklosť celého sveta povoľuje toto aj laikom) tých, čo sa narodili a tak riadili seba a svojich v súlade s Kristovým učením, a to aj v prípade, že by nemohli prijať Eucharistiu počas celého svojho života. Lebo v kríze Eucharistia nie je nutná na spásu, ale Evanjelium a krst stačia, keďže viera samotná ospravedlňuje a láska samotná žije dobre.“ Reformačné cirkvi, rovnako ako cirkev prvých 15 storočí, požívala Večeru Pánovu jedine v kontexte celého spoločenstva za prítomnosti duchovného. Dokonca i Večera Pánova pre chorých bola vždy požehnaná počas bohoslužieb, aby sa tým udržala jednota s cirkevným spoločenstvom.

Rovnosť

A v poslednom rade, všimnime si, s akým problémom zápasí apoštol Pavel v 1 K 11,17-34. Apoštol Pavel sa venuje problematike sociálnej a ekonomickej nerovnosti v zbore, v ktorom sa Večera Pánova stala nie symbolom našej jednoty a rovnosti pred Bohom, ale rozdelenia a povyšovania sa. Vo veršoch 20-21 apoštol píše: „Keď sa teda vy schádzate, to nie je požívať večeru Pánovu; lebo pri jedení každý si predloží svoju večeru, a potom jeden hladuje a druhý sa opíja.“ Nevytvára „virtuálna“ Večera Pánova rovnaký problém? V našich zboroch nemajú všetci potrebné vedomosti a prostriedky (počítač, kameru, rýchly internet – alebo internet vôbec) na takýto „rituál“, a preto „virtuálna“ Večera Pánova žiaľ zo svojej podstaty vylučuje zo spoločenstva Kristovho Tela tých, ktorí sú spoločensky a ekonomicky najzraniteľnejší. Ako pokračuje apoštol Pavel vo svojej argumentácii v 1K 11,22: „Či cirkev Božiu chcete znevážiť a zahanbiť tých, čo nič nemajú? Čo vám na to povedať? Pochváliť vás? Za to vás nechválim!“ Aké riešenie nám ponúka apoštol Pavel? „Keď sa schádzate jesť, čakajte na seba!“ (1K 11,33) Zároveň je to tiež pozvanie, aby sme sa pri zvestovaní slova Božieho nespoliehali iba na digitálne prostriedky, bez ohľadu na to, aké môžu byť nápomocné. Nedovoľme, aby sa zo slova Božieho a Večere Pánovej, ktorá je znakom našej jednoty s Kristom a medzi sebou, stali diskriminačné úkoly pre tých, s ktorými sa Kristus najviac stotožnil.

Záver

Ako môžeme vidieť, máme mnoho teologických, historických a biblických dôvodov, prečo byť opatrný pri návrhoch o „virtuálnej“ alebo laickej Večeri Pánovej. Na konci by som však ešte chcel spomenúť, že v čase, keď sa zdá, že nás virtuálny svet a technológia úplne zaplavujú a ovládajú našu komunikáciu a interakciu; keď sa zdá, že mobil sa stal predĺžením ruky a rodinný obed často nemôže prejsť bez pozerania sa do mobilu, cirkev by mala stáť pevne ako vzor a svedok toho, že stále záleží na osobnom stretnutí, osobnom rozhovore a osobnom zhromažďovaní sa. Nič nemôže nahradiť stretnutie zoči voči, spoločné stolovanie a skutočné spoločenstvo. Samozrejme, že cirkev môže využívať moderné technológie v prospech šírenia evanjelia, rovnako ako aj Luther využil vtedajšiu tlač na šírenie reformačných myšlienok. Ale nedajme sa nimi úplne pohltiť. Ako aj Luther píše: „Niektorí majú tie najlepšie úmysly, ale iní nemajú nič iné, než nutkanie vytvoriť niečo nové, aby mohli svietiť pred inými ľuďmi ako najjasnejšie svetlo, namiesto toho, aby boli obyčajnými učiteľmi.“

Autor: Ivan Belanji, doktorand na Katedre praktickej teológie Evajelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Cookies nám pomáhajú poskytovať Vám naše služby. Využívaním týchto služieb súhlasíte s ich použitím.